Poznáš tie dni,
kedy čas beží tak neuveriteľne rýchlo, až nestíhaš žiť?
Nechápeš, že aj keď vstávaš v skorých ranných hodinách,
tak hneď ako sa nadýchneš a urobíš zopár krokov je večer.
Prichádza kolobeh, ktorý akosi nedokážeš ovplyvniť.
Ráno, káva, krok sem, krok tam a bum môžeš ísť spať.
Toto som zažívala v posledných dňoch stále dookola.
Veľa práce, veľa školy, keby mala hodina aspoň 360 minút,
možno vtedy by to bolo tak akurát. Dostačujúce.
No dnes ráno sa to zmenilo, vlastne nezmenilo.
Deň bol opäť len dňom, iba o čosi iný, iný pre mňa..
Po minútach prebudenia sa, a chvíľach uvedomia si toho,
že už je naozaj nový deň, mi v mysli šla jedna vec a to,
že dnes to bude iné.
Otvorila som si Písmo.
Náhodne.
Hovorím si..nemala som ťa v rukách už niekoľko mesiacov,
priznávam. No prosím, ukáž mi, ako pokračovať.
Čo robiť. Kopia sa veci, "seminárky", skúšky...
chcem tak veľmi urobiť všetko naraz, až sa v tom strácam.
Namiesto toho, aby všetky úlohy a skúšky sveta ubúdali...
oni pribúdajú, kopia sa, prevyšujú moje Ja.
A tak s Písmom v rukách sedím...
otváram ho na úplne náhodnej strane.
Zrak mi padol na jeden odstavec.
Neverila som vlastným očiam.
Bolo tam napísané toto:
"Žiarivá a nevädnúca je múdrosť,
ľahko ju objavia tí, čo ju milujú,
nájdu ju tí, čo ju hľadajú.
Ponáhľa sa v ústrety tým,
čo ju túžia poznať.
Kto ju už od rána vyzerá, neunaví sa,
lebo ju nájde sedieť pri svojich dverách."
Vtedy som to pochopila ...
Aj keď si to neuvedomujeme,
dostávame viac, než sme schopný dať.
Je o nás postarané 24 hodín denno-denne.
Kráľovsky postarané.
Všetko, čo robíš, robíme, je a bude ocenené. Skutočne.
Vďačný buď.
Za všetko.
Aj za zdanlivo nepochopiteľné veci.
Aj za zdanlivo nepochopiteľné veci.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára